Nedávno sa takmer vo všetkých médiách objavilo údajné video z KĽDR sprevádzané textom, že v KĽDR hladuje už aj armáda. Video, okrem toho, že je veľmi nejasné a niektoré osoby sú v ňom cenzurované, zobrazuje zablatenú sediacu osobu (či ide o ženu, alebo dieťa je pre množstvo blata ťažko rozoznateľné, dokonca ani nevyzerá ako ázijský typ) a tiež vojaka pri koľajniciach a rušni. Video je veľmi jednoduché a akoby sa snažilo všetku protikórejskú propagandu vtesnať do niekoľkých sekúnd.
Na jednom mieste sa objavujú žobrajúce deti, nová súkromná železnica a sťažujúci sa vojaci. Text k videu informoval o veciach, aké sa z videa nedali ani vyčítať. Hovoril o hlade v KĽDR, ktorý sa údajne dostáva aj do armády, o žobrajúcich deťoch a arogantných vojakoch, ktorí berú farmárom aj to málo ryže čo vypestujú. V texte sa ďalej tvrdí, že Kim Jong Il buduje pre svojho syna novú železnicu. Video bolo zverejnené v mnohých slovenských médiách. Ľudia nie sú hlúpi a mnohí čitatelia v komentároch označili video za lacnú západnú propagandu, ktorá mohla vzniknúť kľudne aj v USA.
Najhoršie na tom je, že video sa objavuje v čase, kedy Južná Kórea namierila rakety na Pchjongjang. Žeby vytváranie ďalšej zámienky?
Spoznať situáciu úplne je síce ťažké a taktiež nemusíme so všetkým bezvýhradne súhlasiť, to ale neznamená, že by ľudia mali podľahnúť treťotriednej lacnej propagande, ktorá navyše nie je žiadnou novinkou. V nedávnej histórii sa takéto vytváranie reality používalo viackrát či už šlo o vojnu v Kuvajte, Juhoslávii, Iraku alebo Gruzínsku. Vždy bola ale poškodená strana, ktorú zastupovali USA. Video výpovede údajnej kuvajtskej sestričky Nayirah z roku 1990 sa stalo jednou zo zámienok vpádu USA do Kuvajtu. Mladá žena sa postavila pred amerických kongresmanov a so slzami v očiach tvrdila ako irackí vojaci vytrhávajú v kuvajtských nemocniciach deti z inkubátorov a hádžu ich o zem. Videonahrávka sa dostala do televízií po celej krajine, niekoľko krát ju ako argument použil aj prezident George Bush st. O dva roky však vyšlo najavo, že Nayirah je vlastne dcérou kuvajtského veľvyslanca v USA a jej vystúpenie bolo len divadlo pripravené pod vedením najatej PR agentúry, ktorá mala za úlohu formovať verejnú mienku v prospech vojny v Perzskom zálive.
Ďalším svetoznámym „svedectvom“ je fotografia britského tímu novinárov z údajného koncentračného tábora Trnopolje v Bosne z roku 1992, na ktorej vidno za ostnatým drôtom niekoľko mužov, jeden z nich je extrémne vychudnutý. Táto fotografia sa neskôr ukázala ako podvrh. Vyšlo najavo, že dotyčný koncentračný tábor nikdy neexistoval, a že muž na fotografii nebol väzňom. Napriek tomu však fotku ukazujú po celom svete ako dôkaz srbských koncentračných táborov pre moslimov v Bosne a Hercegovine.
Chronicky známym klamstvom, ako inak z dielne USA, sa stali aj dôkazy o jadrovom arzenáli Saddáama Husajna, čo bola zámienka na druhú inváziu USA do Iraku. Rôzne mapy a nič nehovoriace satelitné snímky, či svedectvá ľudí, ktorí sa podieľali na irackom jadrovom programe – kvantá materiálov, ktoré poslúžili ako vstupenka americkým tankom do Iraku. Dnes už vieme, že Saddám Husajn žiadne atómové zbrane nemal a ani ich nevyvíjal. A medzi najnovšie svedectvá vojny patria fotografie agentúry Reuters s rusko-gruzínskej vojny v roku 2008. Na týchto fotografiách je zachytených niekoľko ľudí, čo by nebolo zvláštne. Zvláštne je však to, že mŕtvi menia polohy a pozície, prípadne stískajú rameno sestričky (aj keď sú údajne mŕtvy). Samozrejme obeťami z fotografií sú gruzínski civilisti. V západných médiách sa ani len nemihne informácia o obetiach na strane Južného Osetska. Takisto aj vo vyprovokovaní vojny majú západné médiá jasno – zle vyzbrojená osetská armáda začala útok na Gruzínsko, ktoré mimochodom už niekoľko rokov intenzívne zbrojilo (arzenál a uniformy z USA, bojové vrtuľníky z Juščenkovskej Ukrajiny...). Ďalším prípadom je žena, ktorá bola „znásilnená“ líbyjskými vojakmi a hneď utekala do hotela, kde boli medzinárodní novinári.
Ak aspoň približne poznáme ako funguje súčasný svet a aké praktiky používajú imperialistické mocnosti, takéto video nás nemá prečo prekvapiť. KĽDR je jednou z mála krajín, ktoré odolali imperializmu a nestali sa len bábkou v rukách finančných organizácií. Ak okrem toho vezmeme do úvahy, že na Kórejskom polostrove je ešte stále oficiálne vojnový stav, nie je sa vôbec čomu čudovať. Nikto predsa nebude o svojom nepriateľovi písať v dobrom. Severná Kórea v časoch socializmu v mnohom predstihovala Juh, znovu vybudovala zničené mestá a mala vyvinutý priemysel. Do problémov sa dostala, rovnako ako napríklad Kuba, krátko po páde východného bloku. Ostala izolovaná a musela preorientovať svoju ekonomiku. Kým sa jej to podarilo, tak mala problémy s potravinami, aj keď nie takých rozmerov, ako informuje Západ a to sama KĽDR priznáva. Situácia sa však za 20 rokov zmenila. Dnes našťastie existuje na internete množstvo záberov z KĽDR a je evidentné, že situácia je úplne iná ako sa ju snažia vykresliť buržoázne médiá. „Nechcem tráviť čas v odpade. Je to neskutočná propaganda, ktorá si nezaslúži ani komentár. Máme síce problémy s produkciou potravín a musíme aj dovážať, ale situácia nie je kritická“, hovorí o článku Alejandro Cao de Benos, ktorý už niekoľko rokov žije v KĽDR.
Buržoázne médiá sa snažia vykresliť KĽDR ako krajinu extrémne chudobnú a krutú, ako krajinu, v ktorej ľudia poznajú iba hlad a palicu. Médiá a buržoázne vlády s týmito ľuďmi veľmi súcitia a neustále volajú po zmene systému. Súcitia s nimi oveľa viac, ako s miliónmi chudobných a hladujúcich v kapitalistických krajinách, ktorých sami okrádajú. Tam ani nepomyslia na zmenu režimu. Zdroje a podklady k týmto tvrdeniam sú pritom oveľa nedôveryhodnejšie ako zdroje bulvárnych denníkov. Pokiaľ sa pozrieme na slovenské „mienkotvorné“ médiá, dozvieme sa napríklad niekoľko informácií o popravách rôznych predstaviteľov KĽDR. Agentúry sa pritom odvolávajú buď na juhokórejskú tajnú službu, alebo na akési tvrdenia ľudí. Rovnako to platí pre jadrové zbrane, kde je Severná Kórea vykresľovaná ako tá, ktorá zrejme jediná tieto zbrane vlastní a vyhráža sa. Severokórejské stanovisko k odzbrojeniu na polostrove musí zostať pre nás tabu, rovnako ako výsledky rokovaní a ich dodržiavanie zo strán ďalších mocností. Podobne je tomu pri menších konfliktoch, kde útočníkom je podľa médií vždy KĽDR. Naposledy tomu tak bolo pri americko-juhokórejských námorných provokáciách. Napriek tomu, že môžu robiť vojenské cvičenia kdekoľvek v moriach Južnej Kórei, robia ich práve pri hranici a sami potvrdili, že vystrelili muníciu do vôd KĽDR. Ide im vôbec o mier? Lebo ako áno, tak takéto správanie je nezodpovedné. Ďalšou oblasťou mediálneho zavádzania sú demonštrácie na Juhu. Okrem toho, že je tam zakázané robiť zhromaždenia na podporu Pchjongjangu či šíriť severokórejské stanoviská a tlač, v Južnej Kórei sa robia mnohé zhromaždenia proti vojne na polostrove a za znovuzjednotenie oboch krajín. Médiá ale servírujú len demonštrácie, ktoré sú proti KĽDR a ktorých účastníci často vyzývajú k útoku na Sever. Prečo médiá neinformovali aj o tom, že juhokórejský kňaz Hang Sang-ryol, ktorý robil v oboch krajinách kampaň za znovuzjednotenie polostrova, bol zatknutý pri návrate z KĽDR hneď na hranici? V januári bol odsúdený na 5 rokov za „návštevu KĽDR vo vyhrotenom období a jednostrannú kritiku Juhu“.
Súčasťou politickej vojny je aj vojna mediálna a psychologická. Médiá sú obrovskou zbraňou, ktorá si dokáže vynucovať súhlas. A ak už neurčujú čo si máume myslieť, tak určujú minimálne o čom máme premýšľať. To, čo tvrdia médiá je často v úplnom rozpore s tým, čo si myslí verejnosť a naopak, ak niekto povie to, čo si myslí väčšina obyčajných ľudí, je hneď „kontroverzný“. Práve vďaka médiám sa Izrael vždy bráni a Palestínčania sú len banda teroristov, vďaka prepracovanej mediálnej propagande šli USA do Iraku likvidovať zbrane hromadného ničenia. A rovnako vďaka médiám vyšlo množstvo článkov o smrti Usámu Bin Ládina, ktorá bola podložená len rozprávaním.
Stanislav Pirošík - Artur Bekmatov
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára